Venuša zahalená mrakmi a jej povrch odkrytý radarom
|
Venuša obieha po mierne eliptickej dráhe. Rozdiel medzi aféliom a perihéliom je len 1,5 milióna kilometrov. Excentricita (výstrednosť) dráhy Venuše je teda len 0,007, najmenšia v slnečnej sústave. (Výstrednosť dráhy Zeme je 0,0167.) Sklon dráhy Venuše k rovine ekliptiky (rovina, v ktorej okolo Slnka obieha Zem) je 3°24’. Na svojej dráhe sa planéta pohybuje rýchlosťou 35 kilometrov za sekundu (Zem obieha Slnko rýchlosťou 30 km.s-1). Siderická perióda Venuše je 225 dní, synodická 584 dní. Pretože Venuša je bližšie pri Slnku ako Zem a výstrednosť jej dráhy je malá, celá jej dráha leží vo vnútri dráhy Zeme. Navyše, obe dráhy ležia pomerne blízko seba, takže Venuša sa k Zemi približuje najviac zo všetkých planét. Pretože je planéta porovnateľná so Zemou aj čo do veľkosti, je po Slnku a Mesiaci najjasnejším objektom na oblohe. Maximálna jasnosť Venuše dosahuje -4,7 magnitúdy.
Ako všetky ostatné telesá v slnečnej sústave (okrem našej hviezdy), aj Venuša svieti vďaka svetlu, ktoré na ňu dopadá zo Slnka a odráža sa do priestoru, teda aj smerom k nám. Vďaka tomu, že sa celá dráha planéty nachádza vo vnútri dráhy Zeme, môžeme na Venuši pozorovať fázy, rovnaké ako na Mesiaci. Ten fenomén odhalil ako prvý astronóm Galileo Galilei pomocou svojho ďalekohľadu a práve vďaka nemu určil, že planéty sú rovnaké telesá ako Zem. Sada venušianskych fáz mu zároveň pomohla vyvrátiť zažitý Ptolemaiov geocentrický model slnečnej sústavy, pretože v ňom podobný úkaz nemohol nastať.
|
Rotácia planéty nebola známa dlhé roky. Povrch jej totiž zahaľujú husté mraky, preniknuteľné len rádiovými lúčmi. Práve pomocou radaru, ktorý prenikol až k pevnému povrchu Venuše, sa v roku 1962 podarilo určiť, že rotuje veľmi pomaly. Okolo svojej osi sa otočí raz za 243 dní. Keďže okolo Slnka obehne o niečo skôr, môžeme povedať, že Venuša rotuje z východu na západ (retrográdne), teda opačne ako Zem. Na rozdiel od povrchu, mraky Venuše dujú oveľa rýchlejšie – „obehnú“ planétu za púhe štyri dni.
Pretože sklon rotačnej osi voči rovine obehu je u Venuše len 3°, na planéte nie sú žiadne výrazné ročné variácie klímy (ročné obdobia). Pomalá rotácia (deň trvá na Venuši 117 pozemských dní), husté mraky a nepriaznivé zloženie atmosféry spôsobujú, že na povrchu panuje pravé peklo. Teplota na Venuši dosahuje až 500°C a tlak vzduchu 9322 kPa (93 atmosfér)!
Hoci je teda priemerom, hmotnosťou i hustotou Venuša takmer dvojníčkou Zeme, pomery na povrchu oboch planét sa vôbec nepodobajú. Odlišnosti oboch telies však odhalili až rádioteleskopy v 60. a vesmírne sondy v 80. a 90. rokoch minulého storočia. Predstavu o povrchu planéty prinieslo astronómom radarové snímkovanie zo sond Pioneer Venus (1978), Venera 15 a 16 (1983 a 1984) a Magellan (1990 až 1994). Priamo na povrch planéty sa "v zdraví" dostali len prístroje sovietskych sond Venera 9 a Venera 13.
Výskumy astronómom ukázali, že Venuša je geologicky nesmierne činná planéta. Až 85 % jej povrchu pokrýva viac či menej stuhnutá láva, ktorú chŕlia či donedávna chŕlili stovky väčších či menších sopiek. Po Jupiterovom mesiaci Io je tak Venuša geologicky najaktívnejším telesom v slnečnej sústave.
Vznik fáz Venuše
|
Detail povrchu Venuše z paluby automatickej sondy |
Topografia Venuše podľa meraní sondy Magellan
|